Archiv úvodníků


A je tu.
Report z Prievidze mojimi očami, ušami a pocitmi
Ospravedlňujem sa za meškanie, ale teraz si aspoň oživíme spomienky
Príjemné čítanie

Report Prievidza - Legendy fest 2017

Ahojte „Kabátníci“.
Pozdravujem všetkých z Terchovej (aj Žiliny aktuálne). Konečne som sa „dokopala“ k napísaniu prievidzko-festivalového reportu. Čím začať. No jasne že odchodom z domu, ktorý bol celkom v pohode, keďže môj manžel je už na tieto moje výlety zvyknutý. A deti? Tým to je jedno. Jedno ale vedia, aký darček mi majú kupovať na sviatky. Vždy sa ma spýtajú kde a kedy je ten „môj“ Kabát a sponzorujú mi vstupenky. Takže ma rodina „podporuje“. Po dohode s českou úderkou , že ma počkajú na stanici v Prievidzi sa tak aj stalo. Uvítala som sa s „maharádžom“ Honzom a jeho háremom, no a banda sa odobrala peším pochodom do neďalekého penziónu Orion. Ja som využila službu prievidzkej taxislužby a presunula sa na ubytovanie k príbuzným.
Po minimálnom oddychu sme sa popoludní stretli už aj s Alčou (inak skvelá baba) na našom „jégrstanovisku“ (opakoval sa Vypich so skúmavkami a oranžovými ozdobami na krk). Program sme sledovali na diaľku, i keď ja som mala povinnosť od tety pofotiť Tomáša Bezdedu, a my sme sa k pódiu presunuli asi až na Petra Nagya, kde sme si my skôr narodení pospomínali na pubertálne časy (teda okrem Kristínky, čo nás veľmi sklamalo). Horkýže Slíže opäť nesklamali a oprášili všetky svoje svojrázne hity. Ďalšiu kapelu nekomentujem, lebo v tom čase sme plnili svoje hladné brušká a počuli iba rev z pódia. Nasledoval Citrón, na ktorý sme sa tešili asi najviac z piatkového programu. No ale ako to bolo nazvučené … des. Láďa Křížků to zas miestami dosť obtiažne pri svojej hmotnosti predýchaval. Uši povedali viacerým stop a po skoro striptýze Tanji a gitaristu Pavla sme to vzdali a opustili areál aj za cenu obetovania Tublatanky a Mekyho (no toho sme až tak nemuseli). Mládež naša cez deň pospávala a užila si potom v popolnočnom závere Kaliho. Takže po vyprevadení bandy k penziónu som pokračovala pešky „domov“ aj ja. Síce som si vybrala dlhšiu trasu, ale zvládla som to. Hlavne, že nepršalo. Stihla som ešte v telke záver futbalu našich „Sokolíkov“, ich víťazstvo nad Poliakmi a dvoch frťanov na víťazstvo a úspešné zakončenie dňa. A prvý deň bol za nami.
Hurá a bola naša sobota v štýle „Na Kabát v kabáte“ (s pláštenkou vo vaku), nakoľko na Slovensku hlásili prudkú zmenu počasia s búrkami. Mraky na oblohe tiež neveštili nič dobré, ale boli sme optimisti. Po raňajšej kávičke s rodinou som sa za veselého rozhovoru s taxikárom dostavila na letisko, tentoraz ako prvá z partie. Ostatní sa blížili coby dup. Už aj Strnadýlci dorazili v kompletnej zostave. Dohodnutá zvukovka bola suprová, chalani po naskúšaní nástrojov dali zopár „generálkových“ peciek, tak sme si ako tak urobili predstavu čo nás čaká večer. Fakt namakaná príprava a zvuk ako lusk. A keďže sme už na letisku ostávali až do hlbokej sobotnej noci, museli sme vymyslieť strategický plán, ktorý spočíval v ochrane a udržaní prvej lajny a taktiež z dôvodu prípadného dažďa, aj v udržaní miesta pod strechou. Striedanie bolo ako na MS v hokeji plánované do detajlu (ani trenér nebol potrebný). Už z prvej lajny sme si pozreli domácu rockovú Gilotinu, Hrdzu v štýle world music a kapelu Symfobia z Nitry s dvoma neskutočne hlasovo vybavenými speváčkami, symphonic rock v štýle Nightwish (tým aj v Košiciach robili predkapelu a Kinici si to užívali už vtedy). Nasledoval Ploštín Punk, ale nebola to punková kapela, pri nich sme sa aj zasmiali aj pobavili. A prišiel Limetal, kde podľa mňa excelovala ich blonďavá bubeníčka Veronika (žeby si niekedy strihli duo s Hurvajsom) a dostala ma skladba v doprovode sláčikového dua, ktorá bola venovaná už nežijúcej fanynke Karolínke. Medzitým sme už mali na linke úderku z Vychodu – Kinikovcov. Za spolupráce Lenky, mňa, pána Farkaša a šéfa sekuriťákov sme pre Petra vybavili čestné miesto vpredu pod podiom (Petra pasovali za ich spojku) , kde mal za chrbátom fanklubácku vlajku a nás, zvyšok partie. Po Limetale moja srdcovka – Arzén. Sú to moji rodáci a kamaráti, takže som si s nimi aj poriadne zarevala (ono je to fajn, keď poznáš texty). Kandráčovci rozprúdili všetkých (teda asi okrem Mašle, tá si to odtrpela). Ja ich poznám z telky a z jedného Topfestu, pre mňa OK, ale fakt to bolo akosi umelo „natiahnuté“, myslím časovo. A po nich asi hodinová pauza pred finále. Normálne som si v kľude odstála radu na Toiku a dostala som sa späť na moje pôvodné stanovisko. A bez problémov. Wanastowki klasika, až na zvukára. Na raňajšej zvukovke to bolo OK, ale večer – des – chudák Peťo na vozíku rovno pod reprákom si miestami aj uši zakrýval. Doteraz však nechápem, prečo sa Kodym pohyboval, teda skôr pohupoval na okrúhlom koberci. Ale neodletel na ňom. Zlatý klinec večera – KABÁT – tu už ani netreba písať ako bolo. Všetko by sa dalo zhrnúť do jedného slova – SKVĚLÁ PRÁCE (ako hovorieva Macík). Síce mi Mašle „zrušila“ úvodné video, ale mala to hneď aj odpustené. Išli sme sa predsa baviť. To je aj vidno na mojej kabátej facebookovej fotodokumentácii (fotografií z Kabátu minimum).
Záverečné rozlúčkové „posedenie“ ako inak, pri našom „Jégrstánku“. Stihlo sa aj pivko a aj papaníčko. CZ parta sa presunula na penzión peši a ja som využila „Taxi Kinik“, nakoľko išli domov okolo baráku, kde som bývala ja. Ďakujem Kinici. A bolo po, podľa mňa veľmi vydarenom feste (až na ražniči, ktoré jedli asi iba moje oči, lebo zuby to nezvládali !surovú mäsitú stravu nejedávam). Tak asi tak.
Nedeľa – to se nedělá. A v tomto štýle sme trávili posledný deň nášho výletu za Kabátom a legendami. Ráno kávička v kaviarni blízko penziónu, rozlúčka so Strnadelovými (Šárka ešte v nedeľu do nočnej – tá jediná dělá i v neděli) a presun prievidzkou taxislužbou (v počte tri kusy techniky) do Bojníc. Toto krásne miesto sme proste museli navštíviť. Ja ako ja, ale zvyšok party nesmel odísť bez tejto podívanej. Bojnický zámok je rozprávkovo nádherný. ZOO sme nakoniec vynechali, náhodou by si nás tam nechali ako exempláre, a to sme presa nemohli dopustiť. Do odchodu busu smer Česká republika sme ešte stihli „mňam obed“ v príjemnom prostredí v Prievidzi, pivko a od Alči ešte aj panáčka. Díky. Ja ako „sprievodca“ som si starostlivo odprevadila všetkých k busu. Papá …..
Dúfam a verím, že sa vám u nás na Slovensku páčilo. Ja sa teším zase za vami na Moravu a s vychodňarmi na turné do Košíc.

Konečne dopísané (na xx krát v práci a doma)… uff … veď už ma „predbehla“ aj Janinka s Topfest reportom. Tak sa majte krásne, a vidíme sa v „pionierskom tábore“ vo Fulneku.
(Smajlíky až teraz, lebo by ich bolo moooc).
MARIKA

Mašle


Zpět na hlavní stránku úvodníku.





Chcete-li vidět anketu, přihlašte se.





Podpořte nás umístěním této ikonky na Vaše stránky. Díky.