Blog

Je nádherné sobotňajšie ráno…

Je nádherné sobotňajšie ráno. Cez okno prúdia slnečné lúče a hrejú ma na tvári. Pretieram si oči a sadám na kraj postele. Z babičkinej kuchyne sa ku mne prediera vôňa bylinkového čaju. Som u nej už od piatku. Keďže mám pred sebou dlhšiu cestu s raňajkami neotáľam. Potom už rýchlo obliecť, skontrolovať či mi nič nechýba a šup do môjho štvorkolesového tátoša– smer Pardubice.
Keďže dnešná doba sa nezaobíde bez techniky zapínam navigačku. Teta s milým hlasom mi určuje cestu. Aspoň do tej chvíle s milým, pokiaľ ma niekde na konci Brna nechcela hnať silou mocou cez poľnú cestu a stále nevedela pochopiť, že môj povoz na taký terén nie je stavaný. Začínam mať z nej nervy a aby sa neučila lietať, tak sa spolieham na staré osvedčené dopravné značenie. Hurá, som na diaľnici smer Praha. Snažím sa ísť predpisovo, aby som nestrácala čas konfrontáciou s modrými marťanmi vyberajúcimi pokuty. Cestu mi príjemne krátia kabátovské pesničky.
Ako tak schádzam z diaľnice, začína mi dochádzať, že sa už blížim pomaly k cieľu. Vidieť zvukovku jednej zo skupín, na ktorej som vyrastala – no super, už sa neviem dočkať.
Čo by to bol za krásny život, keby sa zasa niečo ne…. . Moju časovú rezervu mi kradnú vodiči typu brzda-plyn. Začínam byť nervózna, lebo neznášam meškanie. S narastajúcim adrenalínom mi v hlave začína klesať serotonin. Plynový pedál sa dotýka podlahy a začínam sa modliť, aby to môj strážny anjel stíhal zasa včas…
S meškaním „akademickej štvrťhodinky“, aj cez všetku moju snahu, prichádzam do Pardubíc. Moje približovadlo opúšťam na parkovisku pri ČEZ-aréne a rýchlo letím k hlavnému vchodu, kde sme sa mali podľa Evitiných inštrukcií všetci stretnúť. S malou dušičkou pevne dúfam, že tam ešte budú…..
Pred vchodom pozorujem hlúčik ľudí a v tej chvíli na mňa doľahli zmiešané pocity. Radosť z toho, že som ich nezmeškala a úzkosť z vedomia, že vlastne nikoho nepoznám.
Počas mojej práce sa zoznamujem s rozmanitými ľuďmi a som rada, že moja predstava o kabátovských fanúšikoch sa vyplnila. Rocková nálada, ale srdce na pravom mieste . Po bleskurýchlej zoznamovačke naberáme smer do kaviarne priamo v ČEZ-aréne. Po osviežení tela i ducha a spleti všakovakých rozhovorov nás začína prepadávať hlad. Padlo rozhodnutie. Zdvíhame kotvy a meníme lokál. V tom sa ozve dunenie, akoby sa nejaký obor pokúšal skákať cez švihadlo a roztriasol tak celú budovu. To chalani z Embassy nazvučovali Hurvajsove bicie  na večerný koncert.
V novom podniku sme sa posilnili a pokračovali vo vášnivej debate. Mala som pocit, že je to už moje niekoľké stretnutie a nie prvé.
Čas príchodu chalanov na zvukovku sa ukrutne blížil, a tak sa pomaly uberáme pred vchod pre techniku.
Na parkovisku prichádza čierne Audi s Otom a Pepom a hneď v závese modrý Ford, z ktorého sa postupne objaví Milan, Hurvajs a Tomáš. Blížia sa k nám a už len z ich pohybu pri chôdzi sa dá usúdiť, že sú to pohodoví chlapi, ktorí sa na nič nehrajú a robia to čo ich baví.
Než nám stihnú utiecť do ČEZKY prehodíme zopár slov, potrasie sa Tomášovi pravicou k jeho ….-tym narodeninám, predá sa darček, o ktorý sa postarala Janinka. (Kytička, ktorá je viazaná z modro žltých tabakových kvetov značky Lucky strike  a samozrejme nesmie chýbať básnička priamo ušitá na mieru Tomovi).
Jirka Kabát Adámek sa snaží rozdýchať podanie ruky s chalanmi. Aby sa nám chlapec nezrútil, Macík mu pomáha držať stabilitu, pokiaľ mu znovu nenabehnú všetky životné funkcie .
Pomaly sa všetci presúvame do haly a usádzame sa na lavičky ako lastovičky. Nastáva čas krátkeho čakania. Hurvajs usadá za bicie, Ota s Tomom berú gitary, Milan basu a dávajú prvé tóny. Pripomína mi to trochu Matrix – iný svet. Hudba mi prebieha všetkými žilami. Pepa začína spievať a zjavne má problém s odposluchom.
Je zaujímavé sledovať ten behajúci hlúčik ľudí okolo. Sú ako ozubené kolieska v Pražskom orloji. Musia presne zapadať, aby všetko klaplo, tak ako má a konečný efekt bol excelentný.
Kým tento problém vyriešia, Tom hasí svoju žízeň .
Tak a je to. Závada odstránená všetko funguje a zneje podľa plánu.
Od technika dostávame technické informácie k celej stage a možnosť poprechádzať sa po pódiu. Týmto sa nám ponúka možnosť vidieť halu s perspektívy skupiny. Niet, ale čo závidieť, všade samé diery…… , ešte že nám pán Panki nechal zažuté svetlá . Keď si mám predstaviť, že by som obehávala pódium za meniacich sa svetiel a čiastočnej tmy, v spleti káblov a dier…..fu, dosť zlá predstava – nie je nad kotol pod pódiom .
Malými krôčikmi sa uberáme von. Pomocou fotoaparátov sa s chalanmi zvečníme, než nám utečú naspäť do hotela.
No a nastáva čas lúčenia aj pre nás. Niektorých berú preč povinnosť a niektorí zostávame na večerný koncert.
S Kocourem a Dopsterem sa idem občerstviť, vraciame Martinovi zrkadlovku a ani sme sa nenazdali a už sme boli znovu pred halou. Vychytávame si super miesto pod pódiom a už len čakať na „vrchol večera ať bubny zavíři a světla pana Pankího k šapito zamíři“.
No a čo dodať? Koncert bol bombastický, „pařili“ sme čo to dalo. Na konci koncertu sme boli mokrí ako myši. Ale stálo to za to…… .
Vonku som sa rozlúčila s chalanmi a namierila k mojej striebornej plechovej láske plná zážitkov a super dojmov. Naštartovala som a tento raz sa vydávam smerom Střelice u Brna.
Je noc. Všetko vôkol mňa je zrazu také tiché. Stromy sa menia v starých duchov, čo strážia svet. A ja sa už nemôžem dočkať na ďalšie stretnutie s týmito perfektnými ľuďmi.